Strieborné bremeno

Pri písaní románu autor čerpal nielen z vlastných skúseností a zo spomienok členov rodiny, priateľov i známych, ale aj z rozhovorov a diskusií s neznámymi ľuďmi, ktoré zažil, odpozoroval alebo len okolo seba napočúval. Inšpiráciou mu bol prastarý otec, dedinský kováč, pansláv. Jeho hrdý postoj voči moci vzbudzuje úctu aj po rokoch. Mala to byť kniha o vnútornej sile jednotlivca, lenže postupne si autor uvedomoval, že nič nie je len čierno-biele, že život, to sú aj slabosti, zlyhávania a pády. Áno, všetko sa opakuje, ako čítame v Biblii, všetko už bolo, ale s trochou optimizmu dodajme, že aj sa vyvíja a mení, niekedy k dobrému, inokedy k zlému, závisí od človeka, čo všetko ho dokáže ovplyvniť, veď každá priveľká túžba, nielen materiálna, má v sebe potenciál stať sa bremenom.

Rozmotávať klbko minulosti si nemôže dovoliť každý, na to treba mať odvahu, čas i šťastie. Mnohí sa v minulosti iba viac zamotajú, začnú ňou žiť, o prítomnosť stratia záujem.
Odvahu a čas Hannah mala, o prítomnosť už dávno stratila záujem, a či je to šťastie, neskúmala. Celé hodiny presedela na verande svojho bungalova a hľadela na more, bol to jej spôsob meditácie, únik z prítomnosti, položiť svoj myšlienkový surf na jednu vlnu a ňou dať sa unášať do minulosti.